,,A potom asi v októbri to začalo naplno…cez týždeň som nič nejedla, našich klamala, jedlo vyhadzovala a cez víkend jedla minimálne, väčšinou som použila ďalšie klamstvá..asi po mesiaci som to ale povedala môjmu chlapcovi a aj najlepšej kamarátke, ktorá si toho už všimla skôr..obidvaja sa o mňa strašne báli, ale ja som bola vtedy ešte moooc zaslepená anorexiou..bola mi stále strašná zima, všetko už na mne viselo, ale bola som šťastná, keď som sa pozrela na moje ploché brucho, teda skôr prehnuté dovnútra..ale nikdy som sa necítila chudá, vychrtlá, jak mi každý hovoril..dostala som sa na 40-41kg pri tých 168cm....Práve si mal/a tú možnosť prečítať si kúsok z denníka anorektičky, ktorý som našla na internete. (Ak máš záujem o prečítanie si celého príbehu, tu je odkaz: https://www.idealni.cz/pribehy/moj-pribeh/).
Ako som tak čítala tieto riadky plné bolesti, ktorá sa nachádzala v minulosti tohto dievčaťa, prišlo mi jej veľmi ľúto. Predstav si, že nejako takto sa cíti každá jedna anorektička, každé jedno dievča alebo chlapec trpiaci touto psychickou chorobou. Ak si sa ešte s touto chorobou nestretol/a dovoľ mi, aby som ti o nej niečo porozprávala a ukázala ti svoj osobný pohľad. Takže začnem asi pekne od začiatku...Anorexia je choroba príjmu potravy. Nie je to však nejaká chvíľková choroba, ktorá sa zjaví len tak, ako chrípka. Zjaví sa pri veľkej psychickej záťaži. Hoci sa vyskytuje aj u chlapcov, najviac sa dotýka hlavne dievčat a to v dospievajúcom veku. Vzniká to z rôznych príčin, no všetky anorektičky spája jedno, snaha o dokonalú, chudú postavu bez nadbytočných tukov. O postavu niektorých modeliek. Prečo je to tak? Prečo chce každý z nás chudnúť? Prečo nie sme so sebou spokojní? A tu sa opäť nachádzame pri otázkach, ktoré som spomínala pri článku NIČ NIE JE ZLÉ NA TOM, ŽE SI INÝ/Á. (Ak máš záujem, kľudne sa k nim vráť, budem len rada, ak ti pomôžu.) Viem, že toto všetko sa ľahko píše a ťažko koná, no skús to. Myslím si, že každé jedno dievča či chlapec, ktorí vkĺzli do tejto choroby sa z nej aj chce dostať, no občas je už neskoro. Nedávno som čítala, že 60% pacientov sa vylieči, no tí ostatní sú už v tom štádiu, kedy nemajú šancu. Kedy ani psychológ nepomôže. Je to hrozne smutné a kruté.
Možno nebudeš so mnou súhlasiť, no som toho názoru, že občas za to tí ľudia ani nemôžu. Nemali by sme ich súdiť. Ja sama som kedysi mávala a občas aj ešte mám problémy, kedy mi býva veľmi zle a raz to zašlo do štádia, kedy som ani jesť nevládala. Cítila som hlad, cítila som, ako sa mi už okolo seba akoby motali črevá, no ako som zjedla jediný kúsok bolo mi ešte horšie. Pochytili ma neprestajné kŕče a so zúfalou tvárou som nevedel, čo robiť. Bola som šťastná keď po pár dňoch toto utrpenie utíchlo. Tým chcem povedať, že na svete je tak veľké množstvo faktorov, ktoré ovplyvňujú naše životy. A najmä psychiku. Niekedy postačí len malá drobnosť a dokáže nás to stiahnuť až na dno. Avšak ty, ja, my, my všetci máme VŽDY dostatok síl. Hoci sa hovorí, že jednou z najťažších vecí je premôcť samého seba, ver, že to dokážeš. To čo je v tebe je tak silné, že si to možno ešte stále neobjavil/a. Možno to objavíš postupne, možno si to začneš všímať pri riešení situácií a možno len tak z ničoho nič. No pamätaj, že tam niečo také je. Že máš vo svojom vnútri niečo veľké. Že dokážeš ovládnuť svoje „druhé ja“.
Asi poznáš pojem pud sebazáchovy. Každý z nás ho má. Je to niečo, čo ťa chráni a pomáha pri prežívaní bolesti. Istým spôsobom nás vedie, niekedy ani nevieme ako. Verím, že aj u veľa anorektičiek sa spočiatku často zjavoval, no potom však prišlo ich akoby „druhé ja“ a spadli do toho ako kameň do rozbúrenej rieky. Najprv sa len vznášali, páčilo sa im to, cítili sa úžasne, pretože boli na ceste príjemnou vlnou, no postupne sa začali potápať, až nakoniec niektoré padli na dno. Ani si nevieš predstaviť, ako ťažko sa mi to píše. V hlave mám more plné myšlienok a predstavujem si každú jednu vec a tým je to ešte silnejšie a ťažšie. Predstava, že by som za deň zjedla len jedno jablko alebo dokonca nič, je až hrôzostrašná. (Áno, aj takéto prípady existujú.). Najhoršie na tom je, že dosť veľa ľudí si začalo počítať kalórie. Bojím sa, že prídu raz aj oni do toho štádia, kedy ich to ovládne. Kedy sa stretnú s anorexiou.
Obdivujem ženy a mužov, ktorí sa z tejto nočnej mori dostali. Museli to byť mesiace, možno až roky neprestajného boja, ktoré si mi možno ani neuvedomujeme. Je ľahké povedať niekomu ,,Začni jesť!“, ale nie je ľahké to dodržať. Človek trpiaci chorobou možno aj začne jesť, ale všetko vyvracia, má z toho potom depresie, ktoré ho akoby podporujú v pokračovaní s anorexiou a toto je stále dokola. Anorexia si vždy nájde dôvodov prečo pokračovať. Doničí psychiku až na toľko, že v zrkadle sa budeš vidieť, akoby si mal/a obezitu. Niekomu môže anorexia začať aj v období stresu alebo rodinných problémov. Ako som už spomínala, dôvodov je nespočetne veľa.
Ten kto ma pozná, vie, že som empatická a viem sa vžiť do rôznych situácii a problémov ľudí. Dokážem ich pochopiť, aj keď som to možno nezažila. Beriem to ako obrovský dar, ktorý si veľmi cením. A preto si viem predstaviť, čo možno prežívajú. Sama sa často ocitnem v situácii, kedy nenávidím seba a svoje telo. Kedy by som sa najradšej niekam ukryla pred svetom, aby nevidel ako vyzerám, pretože sa za to hanbím. Niekedy ani nechápem prečo. No povedala som si, že hoci chcem čím ďalej tým viac jesť zdravšie a aspoň občas si zacvičiť, ale nikdy nechcem byť anorektičkou. Možno si povieš, že takto začínalo veľa anorektičiek, možno je to pravda a možno nie. No ja by som popravde nedokázala nejesť. A aj keď chcem mať krásnu postavu, nikdy nechcem prestať jesť. Nestojí mi to za to! Zdravie mi je prednejšie ako krása. Hoci sa možno nebudem v mojom tele vždy cítiť „vítaná“ alebo krásna, viem, že aj keby som schudla niekoľko násobne veľa kíl, nebola by ani tak moja postava dokonalá. Pamätaj, že vždy je veľmi veľa ciest, vďaka ktorým môžeš dosiahnuť svoju vysnívanú postavu, a ani nemusíš byť anorektička/ anorektik. Pravdou je, že vždy sa nájdu na našom tele chyby, ktoré by sme najradšej vymazali ale jednoducho to nejde a vtedy si uvedomujeme naše nedokonalosti. Skús si však uvedomiť, že práve tie nedokonalosti sú na nás krásne. Ver mi, že nech vyzeráš akokoľvek si prekrásny/a. Netráp sa nad svojou váhou, či postavou. Jedného dňa sa aj tak zmení.
A hlavne teraz by si mal/a jesť viac, pretože rastieš a tvoje telo je stále vo vývoji. Na to určite nezabúdaj! Nechcem tým teraz povedať, aby si sa prežieral/a alebo niečo podobné, no určite sa priveľmi neobmedzuj a vychutnávaj si života, taký aký je. Ak tak neurobíš, a budeš sa stále len obmedzovať či už s potravou alebo inými vecami, časom zistíš, že to bola chyba a chceš to vrátiť. Niekedy je však aj obmedzovanie dobré, ale iba v malých množstvách a hlavne u vecí, ktoré nám škodia. Ako som si tak študovala informácie o anorexii a rozmýšľala, čo by som ti chcela povedať, natrafila som na prípady, kedy boli ženy či muži trpiaci anorexiou odhodlaní bojovať a nevzdať sa. Jednou z vecí, ktorá im na to pomohla bolo cvičenie.
A preto by som ti radila, že ak si aj ty jeden/jedna z nich alebo túžiš po krajšej postave, začni cvičiť. Je to zdravé, účinné a hlavne ti to neublíži, teda, ak budeš cvičiť s mierou a nepreháňať to. Musím sa priznať, že som počula veľa príbehov, dokonca aj od ľudí, ktorí schudli, no dostávajú sa do stavu, kedy cítia, že môžu vkĺznuť do anorexie ale nie je to ich cieľ. Preto som sa rozhodla čo najviac pomôcť týmto ľudom a aj keď nie som odborníčka, podať im pomocnú ruku. A o to chcem poprosiť aj teba. Ak si všimneš, že niekto v tvojom okolí trpí, je smutný, alebo potrebuje pomoc, neboj sa zasiahnuť. Nikdy nevieš, kedy sa ty dostaneš do podobnej situácie a budeš niekoho potrebovať. Mohla by som na túto tému rozprávať ešte veľmi dlho, no myslím si, že už by ťa to ani nebavilo, pretože už takto je článok dlhý, avšak dovolím si sem pridať ešte vaše názory alebo príbehy ohľadom anorexie. Som moc vďačná za každú jednu správu. Tak, tu je to:
,,Ja síce s anorexiou skúsenosti nemám, no v siedmom ročníku sa so mnou moc spolužiačky nebavili, iba jedna. A neviem, či som chcela byť zaujímavá, alebo som bola ovplyvnená internetom a Momou (tá jej anorexia), ale vyskúšala som byť na jeden celý týždeň na jednej můsli tyčinke za deň. No nikdy viac!!! Proste, chcela som tým napísať, že aj internet a okolie dokáže človeka ovplyvniť.“
,, V prvom rade to je psychická porucha/choroba. Mnoho dievčat za to ani nemôže, keďže ich buď šikanujú alebo nie sú spokojné sami so sebou. No niekedy to zachádza až príliš ďaleko a treba tomu zabrániť.“
„Podľa môjho názoru je to veľmi zlé pre fyzické aj psychické zdravie a preto, ak si človek myslí, že je tučný, odporúčala by som inú cestu. Touto cestou myslím pravidelný pohyb/ cvičenie a vyváženú stravu.“
,,Môj názor je strašne dlhý a mám strašne veľa podnetov, lebo mám aj (našťastie len) minimálnu skúsenosť, ale poviem asi iba toľko, že tieto dievčatá (alebo aj chlapcov), by sme za žiadnych okolností nemali súdiť, lebo nikdy nevieme, čím si prechádzajú a čo sa v nich odohráva. Lebo je to veľmi, veľmi ťažké a bolestivé obdobie pre každého.“
Ešte raz veľmi ďakujem za každú jednu správu. A nakoniec by som ti chcela odkázať už len jedno. Bojuj! A nikdy ale že nikdy sa nevzdávaj! Nič nie je v živote ľahké, no nech už ti v ceste stojí akékoľvek množstvo prekážok, ty máš na to, zvládnuť to! Bojuj!. Ak by si potreboval/a pomoc, budem rada ak sa obrátiš na mňa, na svojich blízkych alebo poprípade na psychológa či psychologičku. Držím ti päste! S láskou Sabi.