Neviem, či to je tým, že som staršia ale viac si uvedomujem ako dôležité je nájsť si čas pre seba. Mať chvíľu pokoj od okolia a starostí ,či povinností. Ak mám byť úprimná, milujem ten pocit, keď aspoň na pár minút zmačknem ikonku wifi a som zrazu OFFLINE. Možno to znie divno ale pre mňa je to často veľmi oslobodzujúce. Samozrejme, rada si píšem s priateľmi ale tým, že mi chodia často emaily, rôzne správy a upozornenia na to a na to, rovnako aj do toho mám riešiť ďalšie veci, tak sa idem jednoducho zblázniť. Vtedy je jedno jediné tlačítko mojou záchranou. Ale myslím si, že aj ty to poznáš.
Každý z nás je ponorený do životného stereotypu a neustáleho stresovania sa ,a zodpovednosti. Mám pocit, akoby sa posledných pár rokov nič nezmenilo a starosti iba pribúdali. Možno je to aj tým, že sa snažím osamostatniť sa vo veľa veciach a chovať sa naozaj ako dospelý človek. Viem, že to nepôjde hneď ale za to som pripravená čeliť všetkým hrozbám a nástrahám. Avšak preto, aby som toto všetko zvládla, potrebujem oddych. Potrebujem relax a pokoj. Nikdy som si to nechcela priznať. Vždy som len hovorila, že veď som oddychovala a pritom som sa ani nezastavila. Často moje dni vyzerali a občas ešte vyzerajú tak, že všetko čo robím, robím na 120 %. Akoby som sa nevedela uspokojiť aj z tých 100%. Jediný čas na oddych som si dopriala vtedy, keď som išla spať. Za to sa fakt neznášam. Najmä preto, lebo viem, že ak si neoddýchnem moje telo bude na tom časom zle a o psychike ani nehovorím.
Niekedy je fakt potrebné povedať si STOP a proste vypnúť. Stlačiť to tláčitko v našej hlave s názvom OFF a užívať si len aspoň sekundu ticha. Ten čas, kedy si môžeš len tak ľahnúť skôr ako ideš spať. Čas kedy si konečne nájdeš pár minút na prečítanie tvojej obľúbenej knihy. Čas, ktorý môžeš venovať budovaniu vzťahov v rodine. Dopriať si kúpeľ s bublinkami. ošetriť svoje telo a myseľ. Samovzdelávať sa napredovať v tom, čo ťa baví. Je neskutočne veľa možností, čo môžeš počas chvíľky pre seba robiť. Tak toho využi. Je to veľmi ale naozaj veľmi obohacujúce. Spoznáš tým nie len svoje hranice, kedy už naozaj stačí ale spoznáš aj samého/samú seba. Treba naozaj počúvať svoje vnútro a nechať sa ním občas riadiť.
Rovnako aj telom, ak nevládze, nevzdoruj mu. Spravil/a si čo si najviac mohol/mohla. Čo ak je viac, už nad tvoje sily? Samozrejme vždy sa dá pridať ale urči si hranicu tam, kde je to naozaj nutné. Nemysli tvrdohlavo a bezcitne. Narábaj so svojim telom s rešpektom tak, akoby bolo cudzie. A mysli na seba tak, ako by si myslel/a na druhých. Chcem tým povedať len to, aby si práve teraz, keď dočítaš tento článok, zavrel/a oči, predstavil/a si niečo na čom ti záleží a venoval/a sebe dostatok času. Sám/sama sebe si časom poďakuješ. Zažila som to na vlastnej koži a bola som prekvapená z výsledku. Nabrala som akoby druhý dych. Nezabudni aj ty dýchať a hlavne sa nezabudni nadýchnuť...
PS: Nič nie je tak dôležité, aby prerušilo tvoju chvíľu samým/samej so sebou!