,,Ako sa zbaviť nepotrebného? Ako nájsť veciam nový domov? Musí všetko skončiť v kontajnery?“Čo tak myslieť aspoň trošku na druhých a tiež Eko-logicky?"
Myslím si, že nejeden človek na tejto zemi sa už ocitol v situácii, kedy ho omrzeli nejaké veci a mal chuť sa ich zbaviť. Sadal na ne prach a svoj úžitok už dávno splnili. Nejako takto to mám aj ja a hlavne najčastejšie s oblečením. Síce si uschovávam neho naozaj čo najviac, lebo si vždy myslím, že ho ešte ponosím, ale opak sa stáva pravdou. Vtedy zvolím radikálne riešenie a poviem si, že to niekoho určite poteší viac. Ako na to?
Začnem teda oblečením, keď už som ho tak mierne načrtla. Fuu, myslím si, že to je jedna z podkapitol môjho života. Tým, že milujem módu a rada skúšam nové kombinácie, často krát sa stane, že si ponakupujem veľa vecí, dám si ich možno raz/dva krát a potom mi ležia v skrini. (Najčastejšia dilema môjho nakupovania :D) Je mi to popravde ľúto, pretože tie veci stále vyzerajú ako nové a nič im nechýba. Sú to však kúsky, ktoré ma v niečom prestali baviť alebo mi nesedia ako kedysi.
Vtedy nastáva ten moment. Naskytne sa deň, kedy mám viac času a rozhodnem sa upratať si a pretriediť svoj šatník. Pokladám to naozaj za dôležité. Hoci to trvá dlho, mám potom o moc lepší pocit. Lebo stále rastieme a mení sa nám štýl. Teda, aspoň mne sa mení a rada ho obohacujem. Čím som staršia, tým ma viac oslovujú elegantné a jednoduché kúsky. Ale to už určite vieš :D
Tak ale poďme k samotnému procesu triedenia oblečenia. Porozdeľujem si ho na kôpky a nad každým kúskom v mojej skrini sa zamyslím. Fungujem asi na takom princípe, že ktorý kúsok som už nemala dlhšiu dobu na sebe, napr. 2 roky, tak ide preč. Ostatné si ešte odložím. Musím sa priznať, že často sa z tej malej, nevinnej kôpky stane naozaj veľká kopa vecí, ktoré mi už nerobia takú radosť. Vtedy vždy rozmýšľam čo s nimi.
Je viacero spôsobov, ako sa ich zbaviť. Tým najjednoduchším je asi zahodiť ich do koša.(ak nepočítame kôš priamo na textil, ktorého veci putujú ďalej). Ale, to mi je vždy naozaj moc ľúto. Predsa sú to veci, ktoré majú stále hodnotu a utratila som za ne v minulosti peniaze. Preto siaham skôr po riešení ako je charita a darovanie. Už odmalička praktikujem túto vec a som vždy veľmi šťastná, keď vidím, ako moje oblečenie, ktoré som kedysi nosila robí radosť teraz iným. Je to taký ten príjemný pocit, kedy viem, že som spravila dobrú vec.
Dôvody prečo som zvolila a volím vždy charitu či darovanie závisí od môjho osobného uváženia. Sama viem, že je náročné pre veľa ľudí zohnať si prácu a to nehovorím o tom, ako náročné je uživiť nejedného človeka, nie to ešte celú rodinu. Hoci je oblečenie o dosť menej podstatné ako jedlo, je dôležité ho mať. To, ako nás chráni a jedno s druhým určite vieš, ale chcem tým povedať len to, že je potrebné. Ľudia sú radi, keď si našetria na nájom a jedlo. Buďme úprimní a dajme si ruku na srdce, keby nebolo našich rodičov, ako by sme získali to všetko čo doposiaľ máme? Samozrejme to závisí aj od nášho veku. Kedy vieme byť už samostatní a kedy ešte sme závislí na nich. Asi by to bola naozaj veľmi náročná cesta. Samozrejme aj tej musí niekto čeliť, čo je dosť smutné. Ale vráťme sa o krok späť.
Boli časy, kedy som posúvala svoje oblečenie rodine, či známym ale časom už ako tak nebolo komu. Preto som začala dávať svoje oblečenie aj mladším dievčatám, kamarátkam a stále bol záujem. Ako už som hovorila, to oblečenie bolo ako nové. Neskôr som to už aj striedala s charitou. Ja priamo, som na charitu nešla ale poznám ľudí, ktorí túto charitu podporujú a tak viem, že oblečenie, ktoré im dám, aj poputuje na správne miesto. Mám v nich dôveru a viem, že jej nezneužívajú.
Raz som však poputovala do detského domova, kde som toho chcela darovať viac, ale nakoniec som mohla dať „len“ knihy. Neprijímali totižto žiadne použité, či nosené veci. Trochu ma to úprimne mrzelo, ale ani to ma neodradilo, odniesť tam aspoň knihy. Ach, keby si len videl/a tie usmiate tváre. Tie iskričky v očiach. To, ako sa tešili a ďakovali. Ani nemuseli povedať ďakujem, ich pohľady to prezradili samé. Bol to nezabudnuteľný moment, na ktorý rada spomínam doteraz. Čo ma veľmi dojalo bolo, keď mi pani, ktorá tam pracovala povedala, že niektoré z nich ešte nevedia čítať. A to mali už naozaj taký vek, kedy by si človek povedal, že je to nutnosť. Bolo mi to tak ľúto. A oni sa tešili aj tak. Som za takúto skúsenosť naozaj vďačná.
Ešte by som ti rada povedala, že vôbec neodsudzujem ľudí, ktorí si vyberajú aj inú cestu, ako sa "zbaviť" vecí. Úplne chápem bazáriky a predaje týchto vecí. Vlastne nie je na tom nič zlé. Človek si zarobí a poteší druhého. Ak je to naozaj za symbolickú cenu a má to pekný zámer, nevidím na tom nič zlé. Ale ako som už spomínala, ja som sa rozhodla pre inú cestu lebo som to tak cítila. A aj som mala na to podnety, ktoré ma k tomu viedli. Sama som poznala a poznám ľudí, ktorých moje veci naozaj ale že naozaj potešili a tá ich vďaka je nesmierne veľká. Nikdy za to nič nechcem, aj keď mám pocit, že som dostala vždy viac, ako som dala. Láska, ktorá ma vždy obklopí a vďaka je pre mňa tým najväčším darom ktorý mi za to môže niekto dať.
Rada by som takto motivovala aj teba ku tomu, urobiť dobrú vec alebo sa len produktívne zbaviť vecí, na ktoré sadá prach. Neveril/a by si, akú radosť vedia aj maličkosti vykúzliť na ľudských tvárach. Ale aj zvieracích. Kedy sa návšteva útulku stala pre mňa rovnako krásnym zážitkom. Nech už si vyberieš akúkoľvek z týchto ciest, držím ti palce. Prajem ti, aby si aj ty zažil/a ten krásny moment vďaky. Aby ťa objala láska tak pevne ako mňa.
Na záver by som už len dodala, že sme ľudia. Každý z nás je to na tom inak. Nie každý si môže dovoliť len tak niečo darovať. Ale o to je to cennejšie. O to, si to človek viac váži a znamená to pre neho mnoho. Pomáhajme si a majme sa radi. To je to, čo nám dopomôže ku krásnemu a dobrému životu. Sme obklopení ľuďmi a vždy aj budeme. Preto nehádžme okolo seba nože ale zakopme bojovú zbraň. Nechovajme sa ako predátori ale starajme sa jeden o toho druhého. Nikdy nevieme, ako skončíme. A možno práve vďaka druhým sa nám otvoria konečne oči.
S láskou Sabi