Selflove - Prepoj svoje telo a myseľ

,,Hovorí sa: ,,V zdravom tele, zdravý duch...“. Čo ak to má niečo do seba? Čo ak sebaláska vyviera z oboch týchto prameňov? Čo ak ju dokážeme prijať prostredníctvom mysle, či skutkov?“

Áno, dnes, ako čítaš tieto riadky, som sa konečne odhodlala po dlhšej dobe opäť niečo napísať a to konkrétne o sebaláske. O láske ku sebe samému/samej. Hoci mi to trvalo tak dlho, má to svoje opodstatnenie, nie v tom, že by som stratila moju vnútornú múzu, či som len potrebovala popohnať čas...chcela som písať o niečom, čo v posledné dni, týždne a dokonca mesiace prežívam. Chcem sa ti zveriť s mojím príbehom a zároveň zovšeobecniť a zosobniť ho aj na teba. Neviem prečo sa v mojom živote začali diať rôzne veci ale pomaly a isto začínam chápať význam sebalásky. Konečne som pocítila jej nádych, konečne sa ma dotkla a pevne ma drží. A hoci som so sebaláskou momentálne celkom kamoška, občas mám dni, kedy mám pocit, že neexistuje.........

Prešli už mesiace od toho, čo som sa po prvá krát zmienila o sebaláske ako takej aj na mojom blogu, no pravdou je, že som ju začala brať za môj obrovský nedostatok a dieru v živote už keď som bola na základnej škole. Sám/sama určite vieš, že zapadnúť do kolektívu, byť medzi tými, ktorým sa neobracajú ostatní chrbtom a iné veci, nie je až taká ľahká záležitosť a o to viac je pre nás silnejšia a intímnejšia keď sme ešte len v útlom veku. Nechápeme správania, návyky a rozhodnutia ľudí okolo nás a pritom sa snažíme nájsť pravdu. Ktorá sa však často skrýva a to naozaj veľmi hlboko. Aj ja som kedysi mala obrovskú túžbu zapadnúť, túžbu niekam patriť, byť IN...byť to dievča, ktoré nazvú krásnou, milou a proste chcela som byť ako tie ostatné dievčatá okolo mňa. Preto som aj často chodievala domov s pocitom, že potrebujem zmenu, že nechcem byť to dievča, na ktoré sa ľudia pozerajú len ako na niečo, čo pomaly neexistuje. Čas sa pomaly menil, ja som rástla a tak rovnako stúpali a utužovali sa aj moje kamarátstva. Zažila som síce aj prvú šikanu v živote ale bola to facka, ktorá ma postavila pevne na nohy. To bol ten zlom, kedy som si uvedomila, že chcieť zapadnúť a chcieť to až tak moc, že by si preto urobil/a čokoľvek sa nevyplatí. Je to priam len taká túžba. Preto ti radím ,že ak sa bojíš, že nikam nebudeš patriť, tak sa mýliš. Nikdy nevieš, ako si ťa ľudia môžu obľúbiť, ako si ťa vezmú pod svoje krídla...ale nie preto, že sa usiluješ byť ako iní...ale preto, že sa snažíš byť samým/sama sebou. A aj keď je to príbeh, ktorý sa stal už naozaj dávno, nesie sa so mnou až doteraz. Každým dňom, hneď ako otvorím oči až po moment kedy ich zavriem sa usilujem o to, aby som sa na nikoho iného nehrala. Aby som bola sama sebou. Doslova milujem výrok: ,,Radšej byť nenávidení, za to kto sme, než byť milovaní, za to, kým nie sme.“ Tento výrok si so sebou nesie toľko pravdy. A ja som odhodlaná ním aj žiť. Nechcem byť niekto iný, nechcem byť rovnaká, ako ostatní, chcem byť iná. A aj keby mám byť čiernou ovcou v stáde, budem stále radšej ňou, než ako každá druhá ovečka, na ktorú sa pozriem. Verím, že ani ty nechceš byť rovnaký/á. Neboj sa! Neboj sa vyčnievať z davu, neboj sa kričať, keď sú všetci ticho, neboj sa nosiť to, čo máš rád/rada...proste sa neboj.....verím, že to dokážeš a že tento krok, ktorý v živote urobíš, nikdy neoľutuješ.

Ale aby som naviazala na to, že som sa vlastne už veľa krát vyjadrovala ku tejto téme a podelila sa s tebou o ďalšiu myšlienku, musím ti povedať najskôr to, že písať a celkovo žiť so sebou sebaláskou je spočiatku naozaj náročné. Priznám sa, až dodnes mi nevedeli napadnúť slová, ktorými by som ti opäť niečo o nej napísala a mala som pocit, že už som povedala všetko, ale nie je tak. Sebaláska je naozaj veľmi obsiahla téma a dá sa na ňu naozaj všetko možné vytvoriť, či o nej hovoriť. Možno práve tá prestávka a čas, ktorý ubehol od úplného začiatku tejto série ma doviedol až sem. Osobne si myslím, že ak by som sa týmto nezaoberala, možno by mi trvalo dlhšiu dobu pochopiť určité veci. A to napríklad také, že šťastie je ako alfa a omega, je ako jing a jang, ktoré sa prelína vďaka nášmu telu a mysli. Na to, aby sme boli šťastní a naozaj v sebe vybudovali sebalásku, nemôžeme na seba tlačiť. Vyžaduje si to určitý čas, pokoj a najmä vôľu. Taktiež aj vieru a odhodlanie s ktorým začínaš bojovať. Mať samú seba rada som sa naučila vďaka prepojeniu mysle a tela. Vďaka tomu, že som zistila, ako funguje moje vnútro. Myslím si, že takéto niečo neobjavíš na internete, či v rôznych múdrych knižkách...postačí, ak otvoríš tú svoju a začneš z nej čítať a chápať. Postupne sa ti menej zrozumiteľný text stane zrozumiteľným a nepoznané slová, poznanými. Určite mi dáš za pravdu, že keď si šťastný/á, nekladieš až tak moc dôraz na svoje telo a ak aj áno, zdá sa ti byť akosi iné, možno krajšie či sa cítiš spokojnejšie. A zase ak máš zlú náladu, pripadáš si byť monštrum. Nehovorí ti to niečo? Nemyslíš si, že tvoje myšlienky majú niečo spoločné s vývojom tvojho tela. S jeho vnímaním a s celkovou spokojnosťou? Vieš, nebudem ti klamať. Všetko to je len o tebe. (Veta ,ktorú som spomenula v SELFLOVE článkoch už asi po miliónty krát :) ).

Nadstav svoju myseľ pozitívne, ukáž jej, čo všetko dokážeš a aký krásny je tvoj život. Ver mi, že svoje telo budeš vnímať o značnú časť lepšie. Napríklad, pozri sa na mňa...nie som chudá ale ani veľmi tučná, mám pevné stehná, tiež aj zadok a z brucha mi sem tam visí dáka tá pneumatika. Ale vieš čo? MÁM SA RADA. Mám na sebe rada tieto nedostatky. Už ma nebaví sa zastavovať pred zrkadlom s tým nenávistným a preklínajúcim pohľadom na seba a svoju osobu, najmä telo. Nebaví ma sa hrešiť za to, že sa odmením sladkosťou. A aj keď mám dni, kedy by som prijala chudšiu postavu, povieme si načo? Toto som ja...a navyše svoje telo pokladám za niečo veľmi dôležité a výnimočné a to by si mal/a skúsiť aj ty. Nikto nemá také telo ako ty. Nikto nemá nos zahnutý ako ty. Nikto nemá tak prenikavý pohľad ako ty. Nikto nie je ty! Dokonca nikto nemyslí, ako ty! TY si proste TY! ORIGINÁL 21. storočia. A kľudne aj všetkých, pretože aj keby máš dvojča, tvoja originalita v tebe prebýva.

Týmto všetkým chcem povedať len jedno...ak sa naučíš brať všetko aspoň s menším nádychom pozitivity a presmeruješ na to aj svoje myslenie, všetko to zlé, čo sa ti doteraz zdalo katastrofou náhle pominie. A ty sa konečne začneš brať za súčasť seba. Nebudeš deliť seba na dve časti, telo a myseľ, pretože zistíš, aký dopad to má na teba a vnímanie nie len svojho osobného rastu ale aj na pochopenie ľudí okolo.....zistíš, že je to niečo čo ti v živote vyplnilo prázdnotu. Ja som to presne takto mala. A teraz je to iné. Teraz chodím kade tade so spokojnou mysľou a tým pádom aj telom. Musím sa ti priznať, že ako som minimalizovala všetky tie obavy a nepríjemné myšlienky ohľadom seba a svojej postavy, moje telo začalo akosi rozkvitať. Vnímam na ňom že chytilo druhý dych, dokonca, že je zdravšie. A hlavne môžem konečne povedať, že som spokojná, pretože som, kto som. A aj keď sa nemám rada na 100%, stále moje kroky smerujú touto cestou. Neboj sa ňou vydať ani TY!

S láskou Sabi.