TABU TALK : Feminizmus

,,Ženy, ktoré si myslia o sebe niečo viac? Blbosť. Ženy, ktoré nenávidia mužov? Opäť blbosť. Nemaj skreslený názor, ktorý sa šíri kade tade a usúď podľa seba a svojho vnútra tú správnu odpoveď. Dúfam, že ti k tomu dopomôže aj tento článok. Tak čo to vlastne tie feministky sú? Poďme si o tom trošku pokecať.“

Skúsme spolu teraz na začiatok nahliadnuť jedným očkom do dejepisu. Feminizmusje označenie pre rôzne hnutia a politické smery zamerané na postavenie žien v politickej, ekonomickej, sociálnej i súkromnej sfére. Vzniklo koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Jeho pôvod môžeme nájsť aj v osvietenstve. (viac nájdeš tu:

http://www.miriam.sk/miriam9/Miriam9_Tema_FeminizmusSpiritualita.html) Vedel/a si o tom?

A prečo teda také niečo vôbec vzniklo? Na začiatku 20. storočia umožnilo pár západných krajín ženám voliť. A to najmä po prvej svetovej vojne. Dovtedy nemohli vyjadriť svoj vlastný názor. Nie je to tak trošku zlé? Skús sa nad tým zamyslieť. Pred tým rozhodovali o všetkom muži, zrazu nastal zvrat a mohli aj ženy. S porovnaním dneška a minulosti sa karty naozaj značne obrátili. Teda, ako kde. Voliť môžu už aj muži aj ženy. Je to už akýsi zvyk dnešnej doby a o minulosti sa tak nerozpráva. V niektorých krajinách tieto zákony, či diskriminácia pretrvávajú do dnes aj keď možno už inou formou. Zoberme si napríklad také moslimské krajiny. Ženy chodia zahalené do rúch a nemôžu odhaliť svoje telo, jediné čo je na nich vidieť sú ich oči. Prečo je to tak? Samozrejme to značne súvisí aj s ich náboženstvom ale osobne sa mi moc nepáči, že ženy nie sú u nich považované za rovnocenné s mužmi ako u nás. Niekedy mám pocit, že sa k nim ani tak nechovajú. Jednoznačne je vidieť, kto má nad kým „nadvládu“. Je mi ich naozaj ľúto, pretože aj ony sú ľudia a majú právo na to, žiť tak, ako chcú. Alebo sa mýlim? Viem, že život nie je len prechádzka rúžovou záhradou.(to som si možno myslela ako dieťa, ale teraz viem, aký naozaj je). Cez to všetko vie byť však nádherný, ak si ho taký sami urobíme. Často si prechádzame aj ťažkými chvíľami a dostávame od samotného života facky, ale prečo si to všetko ešte viac komplikovať? Možno sa tieto ženy naučili s tým žiť, ako sme sa mi naučili žiť takto. Vnímajú to ako stereotyp alebo ich súčasť života. Ale myslím si, že vo vnútri každej jednej ženy je akási túžba po slobode.

Prečo by však mali byť muži niečo viac? A možno presne to je ten dôvod, prečo sa feministky rozhodli založiť toto hnutie. Všímali si a vnímali svoje postoje v spoločnosti. Cítili sa možno menej cenné a chceli to napraviť. Chceli mať rovnaké práva ako muži. Čo je vlastne na tom zlé? Prečo by mali byť tieto ženy hneď zaškatuľkované do krabičky s názvom NEZNÁŠAME MUŽOV? Áno...sama uznávam, že niektoré ženy si pojem feminizmus zmýlili s odporom k mužom ale to nie je zámer a ani hlavný cieľ feministiek. Možno si teraz povieš, veď si žena, samozrejme, že sa budeš zastávať svojho pohlavia! Nad týmto by som sa rada trochu pozastavila. Hej, som žena, čo je asi aj vidieť. Ale myslím si, že nie je nič zlé na tom, keď žena aspoň z časti drží s takýmto hnutím. Zober si to takto. Úprimne a na rovinu, každá žena je feministka, klame tá, ktorá hovorí, že nie. Teda, aspoň z časti. Máme to v sebe. Napríklad ja som feministka ale nestotožňujem sa možno so všetkým čo toto hnutie hovorí. Ale to je úplne vporiadku. Mám na to sama svoj názor a rovnako si myslím, že ženy sú na rovnakej vlne ako muži. Dokonca aj podaktorí muži si zastávajú feministiek, pretože si uvedomujú tú rovnosť medzi nami. Čo sa týka nenávidenia mužov, či istému odporu, ktorý tu už pár zaznel a chrlia o tom aj média sem tam články...noo, myslím si, že je na mne vidieť, že muži vo mne žiaden odpor nevyvolávajú. Sama mám frajera, ktorého vážne ľúbim a neviem si predstaviť, že by tu nebol. Proste potrebujem mať vedľa seba aj ten môj akýsi opak. Rovnako mám aj veľa kamarátov práve MUŽSKÉHO pohlavia a niekedy si s nimi rozumiem aj viac. Tak čo je na tom? Úprimne, neviem si predstaviť, keby na svete žili len ženy. Asi by sme sa tu pozabíjali :).

Ale to nie je nič také neobvyklé. Rovnako by boli na tom aj muži. Sme tak stavané. Máme rôzne charaktery ale to že sme ženy je jedna veľká vec, ktorá nás spája. Máme svoje nálady, stavy, občas túžby, ktoré nám nevie žiadna iná žena podať a utešiť nás tak ako muž. Podľa mňa by si mali byť muži a ženy rovní. Moc by som si priala, aby sme žili v harmónii a súznení spoločného odovzdávania sa. Aby sme sa nepovyšovali jeden nad druhého ale prijali ten fakt, že Boh (alebo ten alebo to, v čo veríš ty)stvoril aj muža aj ženu. Hoci to bol najskôr muž, ale z neho mohla a aj vznikla žena. Lebo to tak malo byť. Bol to jeho plán. Neznamená to, že muž je viac. Znamená to, že je tam ten znak rovnosti a spolupatričnosti. Jeden potrebujeme toho druhého. Potrebujeme sa navzájom. Bez seba by sme nevedeli žiť. Keď nad tým tak rozmýšľam, možno muž bol práve prvý kvôli tomu, aby sa postaral o ženu. Ale môžem sa aj mýliť. Keď si to tak vezmeš, už odmala nás učia a vtĺkajú nám do hláv, že muž by mal byť hlavou rodiny a žena sa starať o deti. Možno to tak chcel aj Boh. Chcel, aby mal ženu, kto chrániť a preto musel stvoriť niekoho, kto ju aj ochráni. Niekoho, kto je silný a vie jej odovzdať svoju lásku. A zase, mužovi stvoril ženu, aby mu zase ona mohla odovzdať to, čím bola obdarená ona. Preto sme rozdielni. Potrebujeme jeden tomu druhému dať niečo, čo nemá, čo mu chýba a vzájomne sa doplniť.

Rešpekt medzi mužom a ženou je rovnako dôležitý. Ak nebudeme jeden toho druhého akceptovať so všetkým čo vlastní, ako sa máme potom znášať aj v každodennom živote? Môžeme si liezť na nervy, veď to je ľudské, ale skúsme sa naučiť chápať toho druhého. My ženy sme citlivky, to asi všetci vedia a muži, tí sa zase môžu pýšiť svojou silou, či oddanosťou. Ale aj oni majú city. Nie je hanba si raz za čas zaplakať. Neznamená to, že muž je automaticky slaboch. Alebo sa stáva ženou. Každý z nás dostal emócie, city a rovnako sa nám menia nálady. Niekomu viac, niekomu menej. Ale na tom, nie je opäť nič zlé.

Ale vrátim sa späť. Ženy tohto hnutia nechcú odsunúť mužov, chcú iba poukázať na to, že aj ony, aj my, sme slobodné duše, ktoré majú rovnaké práva. Chcú byť v spoločnosti na rovnakom postavení ako muži. Iba tužia po tom presadiť si aj sami seba ale popri tom všetkom registrovať a vnímať, že sú na svete aj muži, ktorých treba chápať a tolerovať. Toto je ten typ feminizmu s ktorým sa stotožňujem. Som za to, aby každý žil vo svete slobodne. Či si muž a či žena. To je jedno. Sme tím, kopeme za šťastie oboch a ak nespojíme sily, nevyhráme. Potopiť jeden druhého by naozaj nemalo žiaden zmysel. A efekt by upadal do extrémizmu.

Keď už som pri tomto slove „extrém“, nezamieňajme si ho so slovom „feminizmus“. Žiť v takomto extréme, nie je zdravé. Nech už sa to týka mužov, či žien a či naopak. Držme naozaj pokope. Len tak môžeme byť šťastní. A aj keď možno nikdy ženy nepochopia logiku mužov a muži logiku žien, skúsme spolu tieto logiky zmiešať a vytvoriť jednu, ktorá bude prospešná pre obe strany. Čo na to hovoríš? Nereálne? Ja myslím, že sa to dá. Len musíme chcieť. A tým, že sú v spoločnosti ešte stále ľudia, ktorí tomuto nechcú alebo nevedia dať šancu je normálne. Samozrejme, nehovorím, že moja „pravda“ musí byť aj tvojou. Chcem, aby si si našiel/našla tú svoju. Možno so mnou ani vôbec nesúhlasíš, ale to je vporiadku. Ako sa hovorí: „Sto ľudí, sto chutí.“

Opäť menšia vsuvka dejín: ,,Nedávno sme si pripomínali Medzinárodný deň žien, no málokto vie, že sa oslavuje ako deň boja žien za sociálne a politické zrovnoprávnenie, za medzinárodnú solidaritu, proti militarizmu a vojne. Dátum 8. marec bol zvolený k výročiu organizovaného štrajku žien, robotníčok z krajčírskych a textilných dielní v New Yorku v roku 1908. Tie protestovali proti desaťhodinovému pracovnému času, nízkym mzdám a zlým pracovným podmienkam.“(zdroj: Atteliér).

Ak nazrieme z minulosti do súčasnosti, ešte stále nie sú postavenia žien čo sa týka práce a pracovných miest úplne vyrovnané. Ženy stále zastupujú miesta, ktoré sú vyhradené predovšetkým ako „ženské práce“ a muži zase tie vyššie postavenia (samozrejme to nie je hotová a samozrejmá vec). Môže na to vplývať viacero faktorov, možno sú muži viac stavaný na takéto postavenie ako my ženy. Ale myslím si, že nie je hanba dostať šancu a umiestniť sa na takých priečkach aj ako žena. To už je na vlastnom zvážený. Popravde, aj ja som pri tomto okamihu mierne na vážkach. Ale hlavné je, aby sme sa my ako ženy necítili týmto odradene. Aj my máme šancu, len sa jej musíme vchopiť. Rovnako aj naše platy a rozdiely v nich. Tak či onak, situácia sa stále zlepšuje. Hoci malými krokmi ale niekam vedie. Ženy nestrácajme nádej!

Viem, že je článok už dosť dlhým ale rada by som ešte takto nakoniec spomenula naše zvyklosti a tradície, na ktoré sú mnohé ženy ale ja muži alergickí. Hovorí ti niečo veta: ,,Si žena, mala by si to vedieť?“....alebo ,,To máš urobiť sama od seba, veď si žena!“.....,,Variť a upratovať je tvoja práca!“ a mnohé ďalšie. Podobne to majú aj muži...,,Čo plačeš, nebuď žena!“....“Si muž, mal by si to zvládnuť.“. Vety, ktoré ja sama neznášam. Prečo by mi mal niekto hovoriť, čo viem a čo mám spraviť? Áno, som žena a patrilo by sa, aby som sama od seba sem tam upratala, navarila atď...ale rovnako som slobodná duša, ktorá si raz za čas má pravo oddýchnuť a robiť niečo aj podľa seba. V dnešnej dobe sa už tieto vety vytrácajú, lebo ženy a muži ich odmietajú. A hoci sa ja sama s nimi priveľmi nestotožňujem, stále sú isté hranice, kedy chápem že byť ženou si so sebou nesie aj určité povinnosti. Rovnako aj byť mužom. Nie je ale hanba niečo nevedieť. Život je plný príležitostí sa niečo naučiť. Niečo nové dozvedieť. Preto by sme nemali nikoho a ani seba súdiť za niečo čo nevieme.

Na záver chcem už len dodať to, že nech už si žena a či muž, bojuj za svoju slobodu a svoje práva. Nehanbi sa za svoje pohlavie a buď za neho rád/rada. Pretože aj to si ty! Maj sa rád/rada a ver si!

S láskou Sabi