,,Každý z nás si píše svoj vlastný príbeh. Je na každom jednom z nás, aký žáner si vyberieme, na čom všetkom budeme budovať náš príbeh. A hoci sa nám bude zdať, akoby nás dej priamo ovládol, jedného dňa si spomenieme na momenty, ktoré nám priam zmenili život. Verím, že aj ty vo svojom srdci ukrývaš rovnaké momenty, tie chvíle, kedy si si povedal/a...“Tak a teraz viem, prečo sa to všetko stalo.“...
Ako sa teraz tak svet mierne pozastavil, mám pocit, akoby sa mi vynorili myšlienky, ktoré som denno-denne zakopávala, kvôli nedostatku času. Postupne som na nich zabúdala a neuvedomovala si ich pravú hodnotu skrz všetky tie povinnosti, ktoré som musela denno-denne plniť. Teraz opäť vyplávali na povrch. Dnes je ten deň, kedy som sa rozhodla zdôveriť sa ti. Rada by som ti priblížila situácie, kedy som si povedala, že sa mi celý život zmenil. Možno to znie až moc vážne ale veľmi často sa v mojom živote diali momenty, ktoré som si nevedela jednoducho vysvetliť. Hoci som bola mladá a neskúsená (čo som samozrejme aj teraz, no čosi sa na mňa za tých 18 rokov nalepilo...snáď)....Teraz ako sa spätne pozriem na všetky tie chvíle v minulosti, som šťastná, že sa stali. Hoci som kvôli niektorým preplakala dni a noci...som za ne vďačná.
Nebudem však zachádzať až priveľmi do minulosti, pretože najviac dôležitých a najsilnejších momentov sa mi prihodilo práve po nástupe na strednú školu. Vtedy to bol pre mňa obrovský súboj samej so sebou. Nevedela som kam chcem ísť, na čo mám vlastne talent a všetko sa to zvrtlo. Ocitla som sa niekde kde mi to nie je úplne podľa mojej šálky kávy. Hoci boli a aj dokonca sú dni, kedy kvôli škole preplačem noci a trhám sa za vlasy z toho ako veľmi ma to nebaví, naučila som sa jedno....už viem čo nechcem robiť. Áno, je celkom zvláštne chodiť niekam, kde máš chvíľami pocit, akoby si sedel/a vo väzení a ľudia vedľa teba sa zmenili na počítače. Pre niektorých si len číslom...iní ťa berú len ako ďalšieho podnikateľa...áno, viem....možno to beriem až príliš prehnane, ale ak mám byť úprimná, takto to cítim. Moja škola ma naučila, že ak chcem niečo dosiahnuť, nemôžem sa vzdávať. Hoci je boj naozaj ťažký, mám na to ho vyhrať. Môže ti prísť, že moju školu nenávidím a no, nie si ďaleko ale nenazvala by som to asi tak. Popravde, som rada za túto skúsenosť. Už viem, že ma ťahá niečo úplne iné. Za tieto roky, čo navštevujem strednú školu sa mi podarilo utriediť veľké množstvo myšlienok a pochopila som, kde sú moje plusy a kde zase mínusy a hoci často prevyšujú práve tie mínusy, naďalej bojujem. A v tom, chcem povzbudiť aj teba. Nech už sa dostaneš kamkoľvek a budeš sa tam cítiť naozaj zle, pamätaj si, že príde deň, kedy zatvoríš dvere a všetko to zlé, sa ti bude zrazu zdať na niečo dobré. Ver mi, viem čo hovorím.
Ďalším, takým mini príbehom, ktorý ma naučil toho veľa bola šikana. V pár článkoch som sa ku nej už vyjadrovala ale chcem ju spomenúť opäť, pretože práve ona mi otvorila oči. Ak si nepostrehol/nepostrehla, aj ja som mala tú možnosť stať sa obeťou tejto šikany. A hoci to nebola tá najhoršia šikana, bolelo to rovnako silno. Vtedy som stratila tedajšiu najlepšiu kamarátku a uvedomila si, že celý môj život dovtedy stál len na jednom človeku. A to bola ona. Najlepšia kamarátka, ktorá sa mi po čase tvrdo otočila chrbtom a spolu s novými kamarátkami ma zhodili zo schodov. Nebiť terajšej najlepšej kamarátky, neviem čo by so mnou bolo. Nechcem tu ale rozoberať, koho to bola vina, pretože určitú časť podielu viny som mala určite aj ja. Nechovala som sa vždy najlepšie a najmilšie a možno som si to aj zaslúžila. Musím priznať, bola to veľká facka do života ale odvtedy sa snažím možno aj tak menej pripútavať na ľudí. Samozrejme iné je to vo vzťahu ale predsa je to čosi podobné. Táto skúsenosť mi aj pomohla uvidieť aký nebezpečný svet dokáže byť, ako náročné dokáže byť udržať nejaký ten vzťah s okolím. Vtedy počas tejto dávnej minulosti nastal aj moment, kedy si ma veľa ľudí zastalo, a ja som pochopila, že ak verím a stojím si za pravdou, tak napokon vyhrá. Nebola to však tá pravda, ktorú som si sama vymyslela, bola to tá, za ktorú sme kopali všetci. Asi nikdy nezabudnem na ten moment. Ak to číta niekto, kto so mnou práve túto minulosť prežil alebo moja najlepšia kamarátka z detskej minulosti, chcem ti povedať, že ti ďakujem. Otvorila si mi oči a vďaka tebe som toho naozaj veľa pochopila. Ospravedlňujem sa za všetko to zlé ,ale obe musíme uznať, že to bolo na niečo dobré. Možno sa naše cesty spojili na určitý čas, lebo to tak malo byť. A možno sa rozdelili práve vtedy, keď sme to nečakali aby nás naše nové cesty zaviedli presne tam, kde sme teraz. A ďakujem ľudom, ktorí pri mne stáli. Bez vás by som nebola tam, kde som teraz.
Dostávame sa do ďalšej etapy a to je môj prvý vážnejší vzťah. Áno, je divné, že ešte len teraz som mala 18 a už tu idem rozprávať o vážnosti vzťahov. No a to je presne to, čo chcem práve rozobrať. Ak si dievča/chlapec vo veku 13-17 rokov, tak to berieš asi rovnako ako som to brala ja kedysi. Rada by som ti však vysvetlila, že láska a vzťahy sa nedajú vážiť. Nie sú predmetmi, ktoré ti na váhe ukážu hmotnosť. Nie sú skrátka tým, čo sa dá nejako vyjadriť. Na vzťahoch treba pracovať, utužovať ich a jednoducho im dať určitú voľnosť. Keď som mala približne 15 rokov bola som veľmi zamilovaná a lásku som vnímala inak, ako teraz. Myslela som si, že je to správne a že presne o tom, je láska. Časom som zistila, že bolo toho treba naozaj veľa obetovať, aby som mohla tú lásku naďalej budovať. Postupne sa stal však prevrat a jediný kto kopal za lásku som bola ja. Samozrejme opäť nikoho neviním, pretože aj ja som to dosť pokašlala. Ale som strašne vďačná za túto skúsenosť. Vďaka nej som si uvedomila, že niekedy je lepšie ísť na veci pomaly a nespadnúť priveľmi do zamilovanosti. Teraz som vďačná za vzťah, ktorý mám a verím, že po nazbieraní všetkých skúseností z mojej minulosti sa mi podarí tento terajší vzťah čo najlepšie budovať. Nehovorím, že je bezchybný ale pomohol mi spoznať samú seba. Na základe všetkého čo sa mi prihodilo v minulosti, som teraz skúsenejšia a viem kde som robila chybu. Kedysi by som tvrdila, že verím, že láska medzi mnou a mojím frajerom potrvá navždy. A samozrejme si to želám aj teraz. No väčšia časť mňa chce, aby bola moja druhá polovička šťastná, či už so mnou a či bezo mňa. Či už naša láska potrvá večne alebo nie, som vďačná, že ho mám a že mi do života priniesol to najkrajšie obdobie. Že mi priniesol veľa spomienok, pomohol mi riešiť veľmi veľa problémov a najmä že mi dal konečne ten pocit, byť milovaná. Takúto úprimnosť vo vzťahu a našej láske si nesmierne vážim. Ďakujem ti. Ak máš aj ty priateľa/priateľku, nemysli sebecky na svoje pocity, vzťah je o vás dvoch, O tom, ako ho vnímate obaja. Musíte spolu budovať vašu pevnosť. Nejde iba o teba alebo iba o ňu/neho. Ide o vás oboch. A ak kope len jeden, je to vôbec láska?
Tak a to by boli asi také tri dôležité okamihy v mojom živote, kedy sa všetko menilo a ja som zostala ponaučená z mnoho chýb. Určite ich je ešte veľmi veľa a časom ti ich rada odhalím ale teraz mi prišli vhodné práve tieto. Dúfam, že ti pomohli a že sa z mojich príbehov či chýb ponaučíš aj ty. Alebo si aspoň zoberieš to hlavné. Naozaj nezabúdaj na to, že všetky takéto momenty ťa časom posunú, rovnako ako posunuli aj mňa. Moje dospievanie bolo naozaj zaujímavé a stále aj je. Preto som vďačná za všetko čo som mohla prežiť a doteraz prežívam. Ak si zažil/a niečo podobné alebo sa mi chceš zdôveriť, budem vďačná, ak mi napíšeš. Nebudem ťa súdiť, ani nič podobné. Sama viem, ako je potrebné niekedy len, aby nás mal kto vypočuť. Ak nikoho takého nemáš, som tu ja. A na to nezabúdaj.
S láskou Sabi