,,Možno to má naozaj niečo do seba. Možno sme takéto niečo všetci potrebovali. Žeby nám chcel svet, v ktorom žijeme niečo povedať? Alebo sme všetci potrebovali nachvíľu vypnúť? V hlavách máme tisíce otázok a žiadne odpovede...ako je možné, že sa takéto niečo deje? Možno odpovede hľadáme na úplnom konci a preskočili sme začiatok....“
Ako som už spomínala, hlavou sa nám nesie tisíce otázok. Všetci žijeme v strachu, ktorý nás zvnútra zviera. Je to akýsi čudný pocit. Pocit, ktorý si nechcel predstaviť ani jeden z nás. Čo ak je toto všetko vymyslené predsa len do hĺbky? Čo ak nám chce samotná príroda niečo odkázať? Myslím si, že to čo sa práve deje vo svete má v sebe ukrytú príčinu. A nie jednu. Či už je to kvôli ľudským mravom, alebo prírode a iným javom. Táto karanténa nás naučila toho veľmi veľa. Dokonca aj mňa. Nehovorí sa mi to najľahšie, keď okolo nás tisíce ľudí každý deň zomiera, ale na tomto všetkom vieme nájsť aj čosi pozitívne.
Začala by som asi tým, že vďaka karanténe na sebe ja osobne pociťujem výrazné zmeny. Určite si si všimol/všimla, že som začala cvičiť. Som z toho naozaj veľmi šťastná, pretože mám konečne čas na seba. Môžem sa venovať svojim koníčkom, tomu, čo ma baví a obohacuje. Myslím si, že nie je na škodu aspoň na chvíľu vyjsť z kolobehu každodenného stereotypu. Možno si to ani neuvedomujeme ale tento oddych nám prospieva. Samozrejme musíme sa s ním naučiť pracovať. To, že budeme od rána do večera sedieť pri počítačoch alebo televízií nám priveľmi nepomôže. Mali by sme tento čas, ktorý nám bol dopriaty naozaj sedieť doma ale venovať sa veciam, ktoré majú pre nás veľký význam.
Ja som sa túto situáciu rozhodla poňať trošku viac vzdelávaco-seberozvojovo-nápomocne (fu, divné spojenia :)). To znamená, že sa každý deň snažím si robiť niečo do školy, rovnako sa aj zdokonaľovať vo fotografovaní a strihaní videí a rôznych sférach, v ktorých chcem pracovať v budúcnosti. Rovnako sa snažím dopriať si čas na oddych a darovať svojmu telu i mysli určitú pohodu a zároveň motivovať ju. Ide mi o to byť emočne silnejšia a samu seba spoznávať do hĺbky. Musím uznať, že teraz, keď žijeme všetci „sami so sebou“ je toho času na sebaspoznávanie sa naozaj dostatok. Zistila som o sebe hrozne veľa vecí a naučila sa ich ovládať ešte silnejšie. Svoju psychiku som sa snažila povzniesť nad všetko zlé a ukázať jej, čo všetko ma môže posilniť. A čo sa týka tej nápomocnosti, začala som viac upratovať, dávať veci na svoje miesto a rovnako sa aj venovať rodine. Hoci sa nestretávam s nikým iným iba s rodičmi, darovalo mi to mnoho. Snažím sa s nimi tráviť čo najviac času, robiť veci, ktoré máme spoločné alebo aj len sa viac rozprávať. Pomáha mi to nie len fyzicky ale najmä psychiky a verím, že aj vzťahy v rodine sa nám naozaj viac prehlbujú.
Na Instagrame som vyhlásila takú menšiu challenge. Išlo o to, aby sme sa nachvíľu tak zamysleli a naozaj trávili ten čas s rodinou. Pri možno aj úplne bežných veciach. Či už s jedným alebo oboma rodičmi. Ja som to začala aplikovať s maminou pri našom spoločnom cvičení. Zrazu sa mi z toho začalo sypať ďalších milión vecí ,ktoré nás spájali a mohli sme ich spolu robiť. Prišlo mi to naozaj veľmi milé. Ak máš ešte chuť, stále nie je neskoro na to, aby si sa venoval/a rodine. Možno si povieš, že toho času investuješ veľa, veď bývate pod jednou strechou ale ver mi , že len to nestačí. Vzťahy sú na to, aby sa utužovali a posilňovali na dennej báze. A možno práve toto je jedným z pozitív. Príroda pociťovala určité nedostatky, možno nevyriešené konflikty v našich rodinách a snažila sa to napraviť. A to je len začiatok. Je to len akýsi posun v tom, aby sme začali žiť lepšie. Možno od začiatku. Možno by sme mali meniť postupne všetko. Od nášho správania až po činy, ktoré každodenne robíme. Začínam tak pociťovať, že príroda si vybojovala ten priestor, aby sme pochopili, že má byť medzi nami mier. Možno niečo na tom bude. A ak sa pýtaš prečo tomu všetkému nezabráni Boh, keď je všemohúci. Musím ti povedať, že už sa stalo. Dáva nám slobodu, nie je naším sudcom ani vodcom a my nie sme jeho bábky. Vie, prečo sa toto všetko deje a drží s nami. Iba chce, aby sme to dali do poriadku my. Vie, že ako spoločenstvo zvládneme toho veľa. Možno, to je ďalšou tajomnou otázkou. Čo ak ide aj o zmierenie krajín? Čo ak je to práve to, čo je potrebné? Už dlhé roky sa snažíme o mier po celom svete ale nikdy sa nám nepodarilo uspieť kompletne vo všetkých krajinách. Naozaj si myslím, že aj táto pandémia nás spojí aj ako národy. Musíme si vzájomne pomáhať. Nejde o čísla, ide o ľudí. Ide o nás , o každý jeden cenný život, ktorý vlastníme. Teraz nejde o kšefty, ide o reálne veci, ide o to, či ako ľudstvo prežijeme.
Stále v hĺbke mojej duše verím, že toto všetko jedného krásneho dňa skončí. Je na nás ako dlho necháme vírus, aby sa nás zmocňoval. Ide o to neuvažovať sebecky ale myslieť na druhých. Všetko dostávame rovno pod nos a my sa tomu vyhýbame. Snažíme sa to ignorovať a myslíme si, že niekto urobí nejaký krok a bude po všetkom. Nie. Takto to nefunguje. Musíme bojovať všetci. Veď bojujeme za naše životy. Najmä za životy generácie našich najstarších členov rodiny. Naše druhé mamy a otcovia. Ľudia, ktorí sa o nás starali a starajú aj keď už nevládzu. Ktorí nás vždy privítali s otvorenou náručou a priali nám do života len to najlepšie. Ľudia, ktorí sa s nami podelili o svoje múdra z dejín, ktoré prežili.
A kedy toto všetko naozaj už skončí? Na to nám nevie nikto z určitosťou odpovedať, ale nebude to skôr, kým sa nespamätáme. Každý jeden človek na svete musí priložiť ruku k dielu. Na každom jednom z nás to závisí. Možno nemusíme byť nakazení, ale nosičmi sa môžeme stať aj bez akýchkoľvek príznakov. Nepodceňujme to. Ale zostaňme zároveň aj v pokoji. Naše psychické zrútenia tomu rovnako moc nepomôžu. Váž si nie len svojho ale aj druhých života. Teraz odhoďme všetky zbrane nabok, všetky konflikty zakopme do jamy a konajme akoby sme boli bratia a sestry.
Vrátim sa teraz ešte späť ku sebarozvoju. Ako som už spomínala, každý musíme začať sami od seba. Nemôžeme sa problému otočiť chrbtom, ani sa tváriť, že sa nič nedeje. Tu však vzniká ďalšia záhadná otázka. Ak máme takú moc pomôcť tejto Zemi, prečo sa jej nechopíme? Bojíme sa snáď? Myslíme si, že zlyháme, alebo je to opäť o našej ľudskej lenivosti. Musíme s tým raz a navždy skončiť. Veď predsa máme to čo sme chceli. Prečo sa nám to zrazu nepáči? Prečo sme raz a zas boli sebeckí?....sme ľudia, robíme chyby ale tieto sa nám vymkli spod kontroly. Treba si uvedomiť aj naše slabosti, na ktoré nám teraz útočia a vzchopiť sa. Máme na to všetkému zabrániť. Takže kedy nastane ten deň? odpovedz si sám/sama.
...Niekedy je menej viac. Nikdy som nevedela pochopiť ako to bolo naozaj myslené. Teraz už žiaľ chápem celú podstatu. Teraz sa to viaže na to ostať doma a robiť niečo vo svojom „bunkri“ a nevyliezať von. Vtedy urobíme niečo viac, aj keď vlastne len zostaneme doma. Dá sa to chápať aj takto veľmi jednoducho. Čo povieš? Slová sú však len slová, ale skutky, to už je náročnejšie. Teda, pokiaľ sa ku tomu tak postavíme. Naše činy nemusia byť vždy náročné. Možno počiatočný krok, ale ostatné nás privedú k víťazstvu. Nebojme sa!