,,Pojem ´škatuľkovanie´, je pomerne veľmi známy, no občas utajený. Čím to asi bude? Problémom je, že nie každý si prizná práve takéto konanie mysle. V každom jednom z nás je toto škatuľkovanie ukryté. Každý jeden z nás súdi, má predsudky a nie len voči sebe, no najmä voči druhým. A práve o tomto by som dnes chcela rozprávať. Tak si sprav pohodlie...možno si vychutnaj niečo, čo máš rád/rada alebo sa len skús zamyslieť nad otázkami, ktoré ti dnes položím a možno sa tiež tak zamysli nad témou, ktorú práve rozoberám. Našiel alebo našla si sa v nej? Budem rada, ak mi na konci článku či do správy odpovieš, alebo popíšeš pocity, aké v tebe článok vyvolal. Tiež či sa ti páčil, či chceš, aby som v tejto téme pokračovala aj naďalej a akú veľkú rolu podľa teba hrá škatuľkovanie v našich životoch. Myslím si, že aj takéto zákutia našej mysle by mali vyjsť von, aby človek vedel pochopiť toho druhého. Čo na to hovoríš?“
Tak ale poďme na to pekne po poriadku, Ak si ešte nezistil/a čo to škatuľkovanie vlastne je, nemaj obavy, čoskoro ti to vysvetlím aj na príkladoch. Myslím tým vlastne, akési vrstvenie, či umiestnenie ľudí do skupín. Možno to takto hneď nevyznie nejako vážne, či zle, alebo práve ako téma, ktorú by bolo treba preberať, ale myslím si, že je dosť potrebná. Skúsme teraz spolu nahliadnuť menším krokom do histórie. Určite vieš, (aspoň z hodín dejepisu), že kedysi sa ľudia delili na 3 vrstvy. A to na poddaných, mešťanov a šľachticov. Boli to tri škatuľky, alebo teda 3 vrstvy, do ktorých sa vtedy ľudia začleňovali. Často krát ani nemohli za to, do akej z týchto škatuliek patria. Možno chceli patriť do inej, ale nemohli. A presne toto robíme aj my v dnešnej dobe. Čiže, aj keď to na prvý krát tak nevyzerá, história sa s nami ťahá aj do súčasnosti, najmä v takejto podobe. A teda, robíme to s ľuďmi, ktorých možno ani nepoznáme, dávame ich do škatuliek už len z prvého dojmu, už len z toho, ako posúdime ich vzhľad, alebo podľa toho, ako sa obliekajú. Vidíme, aký nosia účes, alebo čo je ich záľubou. Môžeme ich zatriediť do škatuľky, do ktorej ani patriť nechcú a priznajme si, to nie je moc dobré. Takže ak by som to zatiaľ zhrnula, škatuľkovanie je naozaj zlé a na druhej strane dokáže byť aj nebezpečné, teda, čo sa týka toho prehnaného. Ale ak sa na to pozrieme inak, tak možno vďaka prvému dojmu, ktorý máme si vieme spraviť taký ten názor, ale som za to, aby každý jeden, ktorý chce niekoho súdiť, ho najprv radšej spoznal. Teda aspoň ja som taká, že chcem najprv radšej spoznať človeka a až potom si ho zatriediť do takej svojej ´škatuľky´ v hlave a obmedziť predsudky.
Keď si to tak vezmeš, tak už od počiatku, kedy sme sa narodili nám bola pridelená jedna ´škatuľka´ s názvom ´rodina´. Začalo to v matkinom lone, bol to taký náš štart, ktorý nám umožnil sa rozbehnúť a vydať do sveta. Všetci sme vyrastali v rodine, teda, aspoň väčšina z nás a postupne ako sme tak rástli sa nám rozrastali záujmy. Našli sme nové veci, ktoré nás bavia, spoznali nových ľudí a podľa toho sme sa snažili zapadnúť do akejsi skupiny. Každý z nás sa snaží niekam patriť. Je to prirodzený jav. A práve na toto sú dobré skupiny ľudí, kde sa cítime dobre. Či už vďaka imidžu, ktorý vlastníme, hudbe, ktorú počúvame, a podľa aj takýchto maličkostí si hľadali ľudí. Ale to nie je až také škatuľkovanie, to je socializovanie sa. To je niečo, čo nám pomáha, aby sme sa rozrastali nie len vnútorne aj psychicky. Áno, občas je ťažké to rozoznať.
Aj ty, aj ja, my všetci sme mali v detstve svoj nejeden ideál. Však je to tak? Mohla to byť nejaká popová hviezda, herec/herečka alebo, niekto, kto nás inšpiroval. Niekto, koho život sme chceli vlastniť, alebo sa k nemu aspoň priblížiť. Ale nebolo to tým, že by sme sa chceli začleniť do nejakej tej škatuľky, to nie...bolo to tým, že sme chceli zažiť niečo nové, skúsiť si iný život a spoznať ho z inej perspektívy. Tiež sme si vďaka tomu hľadali také tie svoje ambície, ciele či svoj vlastný štýl a hlavne sme sa pokúšali nájsť samého seba. Myslím si, že to je veľmi dôležité. A preto nie je dobré škatuľkovanie, pretože, ak si na teba niekto spraví negatívny názor už len z prvého dojmu , ťažko sa ho ten človek zbaví a zaradí ťa niekam, kam ty ani možno patriť nechceš. Alebo zostaneš v tej jeho škatuľke naveky a aj keď zmeníš svoje chovanie, možno skupinu ľudí s ktorou tráviš čas, on ťa tam bude stále mať. Môže to byť aj tým, že nie každý každého pozná. Čo je prirodzené a úplne normálne. Veď každý máme to svoje súkromie a púšťame si do života ľudí, o ktorých si myslíme, že ich tam chceme. Ale zase aj keď sa ľudia nepoznajú navzájom vedia o sebe rozprávať nepekné klamstvá. Sama nechápem prečo to tak je a na čo je to vlastne dobré. Nech si každý žije svoj život po svojom, alebo nie? Sme slobodní ľudia. Všetci máme svoje názory, mienky a myšlienky, ktoré sú len naše. Prečo má niekto tú potrebu ich vyvracať, či až moc na ne poukazovať?
Prvý dojem je pekná a zároveň veľmi nebezpečná vec. Dokáže toho spraviť naozaj veľmi veľa. Hovorí sa: ,,Ako sa na začiatku zapíšeš, tak ťa budú brať.“ Je to správne? Malo by to tak byť? Prvý dojem často krát dokáže byť mylný. Napríklad, niektorí ľudia na prvý pohľad vyzerajú. že sú krutý a chladný, no ich srdce je plné nehy a lásky a zase naopak, tí, čo sa zdajú byť možno milujúci, môžu mať srdce z kameňa. Ako sa dá teda spoznať, kto je aký? Jednoducho. Pozeraj sa, počúvaj a vytvor si svoj vlastný názor. Nezameriavaj sa hneď na názory druhých. A neboj sa spoznávať. Vieš, náš mozog či myseľ funguje asi tak, že keď vidíme niečo pekné a milé, ihneď si to uložíme do našej pamäti a to čo je zlé chce naša myseľ jednoducho odstrániť. Ale keď si to tak vezmeš...ľudí nemôžeš len tak odstrániť, ako myšlienky. Nemôžeš ich zobrať a hodiť do koša, jediné čo môžeš, je zabudnúť. Ale čo tak im dať druhú šancu? Čo tak potlačiť tú prvú skúsenosť s prvým dojmom a ešte si vypočuť toho človeka? Možno zostaneš prekvapená/ý a bude sa ti zdať zrazu tá osoba sympatická. Lebo, povedzme si otvorene, každý si zaslúži dostať druhú šancu. Aj ty by si ju chcel/a. Hovorím to z vlastnej skúsenosti. Vezmi si to takto, nie každý sa vie možno hneď preukázať, pretože, ako už určite vieš, na svete žije aj veľa tichých ľudí, introvertov alebo naopak extrovertov. Práve toto je dôležité, aby sme pochopili, že každý človek je iný. A nie je hodný okamžitého drsného, povrchného škatuľkovania. Ak je aj v skupine, ktorú možno nemusíš, pozri sa zbližša. Prečo tam asi tak ten človek je? Čo ho tam viedlo? Chce tam ten človek naozaj patriť? Nie je tam z donútenia? Robí to len preto, aby si ho ostatní všímali? Aby bol obľúbený? Je tam preto, lebo si chce niečo dokázať? Niečo získať? Nie je aj taká možnosť, že ho nikde nechcú a tak si našiel miesto práve tu? Alebo sa tam jednoducho cíti dobre? Myslím si, že práve takéto otázky sú našou každodennou starosťou, aj keď ich moc nevnímame, ba dokonca utláčame. Niekedy aj zo strachu. A preto skús aj ty popremýšľať...práve máš tu možnosť...skús ju využiť. Patríš do nejakej skupiny alebo si samotár/ka? Do akej skupiny patríš? Prečo tam patríš? Ako vieš, že je tá pravá? Čo ťa k nej priviedlo? Škatuľkuješ ostatných?
A tu sa dostávame k ďalšiemu okruhu...prečo sa napríklad ľudia, ktorí sa radi učia považujú automaticky za biflošov? Prečo sa ľudia, ktorý nosia značkové veci od hlavy až po päty stávajú obľúbenými? Čo ich nimi robí? Prečo je niekto viac, a niekto menej? Čo stojí za touto mienkou? Čo ju vytvára? Drahé oblečenie? Svaly, či dokonalá postava? Žiadny náznak nedokonalosti? Veď predsa každý sme si rovní, alebo nie ? Kto vlastne rozhoduje o tom, že je niekto viac a niekto menej? Kto rozhoduje o tom, aby si istú časť ľudí všímali a obdivovali ju a tú druhú zosmiešňovali? Každým dňom mi do hlavy prúdia väčšie a väčšie množstvá otáznikov a nezodpovedaných myšlienok...často krát sa aj pozastavím pri tom, že mi príde, že tento svet sa už zameriava najmä na tie materiálne veci a nie na tie vnútorné. Myslím si, že to čo má každý z nás v srdci je o moc cennejšie ako to, ako vyzerá, či ako to, čo hmotne vlastní a čo si môže kúpiť. Lebo povedzme si narovinu, nie každý má prostriedky na to, aby mohol možno mať stále niečo nové...a aj keby chcel, nejde to. Smutné je na tom to, že veľa ľudí to chce najmä kvôli tomu, aby ich ostatní mali radi, aby si o ňom mysleli len to najlepšie a zapadol. Vždy ma mrzí, keď vidím snahu ľudí zapadnúť, ako pre to robia maximum a ostaní ho zatiaľ len zosmiešňujú. Prečo je to tak? Prečo sa nemôžu ľudia medzi sebou brať za rovnocenných? Prečo sa urážajú, šikanujú, ubližujú si?
Veľa krát mi to nedá a mám nutkanie spýtať sa ľudí, prečo sú braní za tých obľúbených...ako to vlastne celé začalo...chcela by som počuť ich príbeh. Dosť ma to zaujíma, nebudem klamať...niekedy sa tak na nich pozriem a neviem...mám také pocity, akoby možno sami sa necítili až tak sebaisto, aj keď to na prvý pohľad z nich srší. Niekedy postriehnem, že prežívajú, akýsi vnútorný boj sami so sebou. Presne pre toto rada spoznávam ľudí, pretože sa viem často do nich vcítiť. Viem, že aj tí najarogantnejší, či najmacherskejší ľudia, sú proste ľudia, ktorí majú dobré srdce. Ktorí možno boli často zranení a krehkosť ich srdca sa dostala presne do tohto štádia. Nikdy nevieme, čo človek prežíva, či kedysi prežil. Bol by zázrak, keby sme to vedeli. Ale samozrejme týmto nikoho neodsudzujem, som rada že je veľa ľudí obľúbených a celkovo, že nie sme všetci rovnakí. Iba ma naozaj zaráža povrchnosť, ktorá sa dokáže poriadne ukryť v každom človeku bez náznaku spoznania.
Rada by som spomenula aj to, že veľa ľudí stále hľadá, kam chce patriť. Ten človek sám nevie čo chce. A teraz si predstav, že u teba už je v škatuľke. Má u teba nejaké to miesto priradené. To je záhada, že? Tiež chcem poukázať na rôzne gangy, sekty a zoskupenia...už odmalička nás učia, že niektoré skupiny, niektorí ľudia sú zlí. A my samozrejme to automaticky vezmeme ako samozrejmosť. Začneme sa im vyhýbať. Tým nechcem povedať, že to všetko je dobré...iba chcem podotknúť možno takú menšiu vec. Ak by nás nikto s touto informáciou neoslovil, museli by sme si pravdu hľadať sami. Niekedy si ju aj hľadáme. Museli by sme to zažiť na vlastnej koži. Ide vlastne o zisťovanie toho dobrého a naopak zlého. Rodinou, okolím...ale občas ani sama neviem, podľa čoho môžem niečo nazvať dobrým a zlým. Ide aj o vlastné uváženie a myslím si, že veľa ľudí si to nadstavuje podľa seba. Ako to máš ty?
Na záver by som ti len chcela posunúť jednu myšlienku spájajúcu sa menším príbehom, ktorý som zažila na vlastnej koži. Nie je to nič drastické, skôr veľmi smutné a poukazuje to najmä na mentalitu okolitého sveta a o to, o čom som tu vlastne po celý ten čas v článku hovorila. Poviem to jednoducho a tak, ako to bolo. Cestovala som z Bratislavy vlakom späť domov. Ako som tak nastupovala nikde nebolo voľné miesto, tak som zašla na koniec kupé a čakala . Bola tam jedna stará pani a moje oči hneď zazreli, ako ju každý len obchádza, pozerá sa na ňu ako na príšeru, na niečo ohavné. A to len preto, že mala špinavé šaty, ledva počula, vráskavá tvár jej zvýrazňovala jej úbohé oči a jej vôňa sa niesla celým vlakom. Nebudem klamať, spočiatku som sa ani ja, necítila v jej prítomnosti najpríjemnejšie, ale neodišla som. Zostala som pri nej, pretože som cítila a možno sa tak vžila od jej situácie. Po pár minútkach mi bolo všetko jedno, či smrdí a či nie, či má možno vši, neublížila mi nepovedala mi ani jedného krivého slova, iba bola vďačná za odpovede, ktoré som jej aj s jednou pani zodpovedala. Mrzelo ma, že táto žena si musela prejsť niečím takým. Nikomu nič neurobila, bola slušná a aj tak vzhľad hovoril u veľa ľudí za všetko. A aj to, že tá druhá pani bola ochotná pomôcť aj mne pri vystupovaní z vlaku, bolo prekrásne gesto. Veľmi ma potešilo, že na vete sa nájdu ešte takýto ľudia. Čo si myslíš o tomto príbehu? Zažil/a si niekedy niečo podobné? Ako si sa alebo by si sa zachoval/a? Bol/a si tiež svedkom podobnej situácie ako ja? Čo bolo podľa teba správne? Zaskočilo ťa niečo?
Dúfam, že sa ti článok páčil a že ti možno niečo aspoň odovzdal. Viem, že nebol úplne pozitívny vo všetkých smeroch ale jeho úlohou či náplňou bolo hlavne posunúť toto zoskupenie myšlienok ďalej. Každý deň toto zažívame a sme ticho, nerobíme nič, preto je čas s tým niečo robiť. Ideš so mnou do toho? Budem rada za každé zdieľanie článku a za tvoj názor. Prajem ti krásny deň. S láskou Sabi.